Ééj, či je ježkovi ťažko...

Ježko Jozef kráčal pustou dolinou a sťažoval sa sám sebe. Nebolo to totiž obyčajné pichľavé stvorenie, jemu totiž chýbalo presne to, čo sa od ježka absolútne očakáva. Nariekal na celú dolinu:  „Ééj, či je ježkovi ťažko, keď nemá pichúle, teda, pardon, pichliače. Ééj, či je mi ťažko, nemám si kam jabĺčko odložiť, všetky zvieratká sa mi smejú, že som taký iný.“ Toto jeho nariekanie počul vtáčik Vojtech a tak sa ho pýtal: „A prečo sa ti smejú, ježko?“ Odpovedal mu, že sa cíti veľmi odsúvaný za to, že nevyzerá presne podľa noriem a predpisov. Zazúfal si, že keby aspoň lietať vedel, tak by dokázal rýchlo odletieť vtedy, keď už posmievanie zo strany druhých bude neznesiteľné. Vtáčik mu na to povedal: „Nuž, ale, ak budeš veriť sám sebe, môžeš získať aj pichliače a dokonca aj krídla.“ Ježko teda začal veriť a stal sa zázrak. Krídla a ešte aj pichliače spĺňajúce všetky normy mu veru narástli. Tento príspevok som začal netradične práve rozprávkou, ktorú som vymyslel. Poukazujem ňou na predsudky spoločnosti, aké sú nebezpečné, ako je pre zachovanie zdravej kultúrnej spoločnosti dôležité ich odstránenie. Príbeh odkazuje aj na pozitívnu časť – že dôvera a viera môže priniesť veľké ovocie. Cítim, že aj naša spoločnosť sa postupne prebúdza. Máme veľkú nádej, že aj v kultúrnej oblasti vzniknú vďaka mnohým skrytým talentom veľmi zaujímavé kultúrne projekty. Aj preto túžim prispievať ku hľadaniu rôznych talentov. Každý vo svojom okolí mnohé poznáme. Vy sami ste určite v mnohom talentovaní. Aj vaše schopnosti môžu prispieť k tomu, že mnohé predsudky budú postupne odstránené a aj spoločnosť sa stala kultúrnejšou.

PhDr. Michal Albert, PhD., spisovateľ, publikované v Martinsku 17. 6. 2016